diana.smolikova

“ svetlá zhasli. Za záclonou sa mihol tieň. Akási tvár sa vynorila z tieňa, a nachvíľu vkĺzla do svetla mesiaca. No hneď sa zas stratila… Dnes už nik neukazuje svoju tvár. Noví už nevedia čo je to ľudskosť. Je to len akási spomienka, niečo pre starých, čo si pamätajú dávne doby, len akési neznáme slovo v historických knihách, ktoré už nik nečíta … „

žeby rok 2120 ?

Dnes mať pravú tvár nič neznamená. Konzervatívne hodnoty sme zadupali do prachu, slová ako zodpovednosť, slušnosť, úcta sú len prázdne frázy smutne pripomínajúce „ peknú“ minulosť. „ vychytali sme muchy“ a zo svojich detí sme vychovali generáciu nevážiacu si absolútne nič, ani strechu nad hlavou. V čom to žijeme ? dokedy sa budeme klamať, že sa toto niekedy zlepší ? Dokedy budeme posúvať hranice tolerantnosti ?

Sloboda neznamená bezvládie. Pretože bezvládie znamená totálny chaos. A presne ten my teraz máme. Chaos v hodnotách, krízu identity. Kto vlastne sme ?

Áno, sme ľudia. Ale čo sme vlastne zač, čo znamenáme ? Žijeme vo svete kde sa náš sen musí zhodovať s potrebami ostatných, aby sme sami prežili. Ako ľudia sme taký tajomní a záhadní, a zároveň tak ľahko čitateľný. Všetci vieme o čo nám ide. žijeme len za účelom získania nejakého zisku, aby sme prežili, a okúsili to „šťastie“. Ale málokto dnes vie, aký človek v skutočnosti je. Opýtal si sa niekedy sám seba kto si ? Kto naozaj si, keď sa prestaneš hrať na džentlmena, dámu, dôstojných ľudí s kamennou tvárou ? keď dáš dole masku zábavy ? Dokedy to ešte bude takto ? Dokedy budeme schovávať naše tváre, a zadupávať zvyšky hodnôt ? Kým úplne nevymiznú zo spoločnosti, a my budeme kvôli dvom eurám vykrádať hroby ? Dokedy budeme tak zúfalo túžiť po zmene a i tak len sedieť zo založenými rukami ? Kedy sa konečne ako národ, ako ľudia, žijúci a nie len prežívajúci, konečne postavíme, a rozhodneme sa niečo zmeniť ? Kedy prestaneme nadávať na to všetko, a rozhodneme sa urobiť naše sny reálnymi ? Kedy sa konečne čistá, rýdza pravda stane tým, po čom budeme túžiť, a čo budeme hľadať ?

Príliš mnoho otázok. A pravdepodobne zostanú bez odpovede. Posúvame hranice až po samý okraj útesu. Je len otázkou času, kedy doň spadneme. Uväznený vo vlastných rozhodnutiach. Je to skutočne náš osud ?

Máme toľko príležitostí na zmenu…Zmenu seba, spoločnosti, štátu..a my len sedíme. No väčšina z nás len pokrčí ramenami a povie „ no čo, takí sme…„