Je naozaj zaujímavé, že ľudia ( do toho samozrejme rátam aj seba) potrebujú extrémne situácie, niekedy až na hrane, aby začali premýšľať a prehodnotli svoj život, svoje konanie. Nikdy ma to neprestane udivovať, hoci i ja musím s ľútosťou uznať- že hoci si toto uvedomujem – aj ja som začala premýšľať a hodnotiť svoje konanie až keď som sa ocitla v beznádejnej situácii, po krk v závislostiach, zúfalstve, frustrácii, bez výhľadu a nádeje na lepšie časy.
Jeden podvečer som šla domov po dlhom dni. Ako vždy tam sedel bezdomovec, žobral peniaze. Najprv som sa ho bála, potom ho ignorovala, až nakoniec som si na neho zvykla. Teraz sme tam však boli sami dvaja. Ja celkom nechápajúc svoje počínanie som mu dala peniaze. Bolo to len zopár drobných. No tých pár drobných odomklo tajomstvá ktoré tak dlho skrýval v jeho smutných očiach. Odomkli pár dverí, a ja som prišla na to, že ľudské predsudky sú naozaj hlúpe ( samozrejme pokiaľ to nie je zlá predtucha či ženský 6-ty zmysel 😀 ). Neviem ako sa volal, ani ako dlho už je bez domova, len toľko povedal, že ľudia mu nechcú dať peniaze, lebo si kupuje alkohol. Nič nové. To vieme všetci. Ale neostali sme len pri tom. Odhliadnuc od toho, čo všetko mi povedal, nedalo sa zadržať prúd myšlienok. Alkoholom vlastne držal zamknuté tie tajné dvere minulosti. Bolesť, smútok, sklamanie zo seba samého. To všetko tam bolo, všetko to, s čím sa nedokázal zmieriť, čakalo, kým sa tomu postaví čelom a prehodnotí celý svoj život. Miesto toho topil svoje svedomie v alkohole.
V podstate to robíme všetci. Minulosť, všetko zlé nechávame za zakázanými dverami. Otvoríme ich až vtedy, keď sa dostaneme do úzkych. No to nemusí znamenať, že sme na to pripravený. Pripravený zmieriť sa so sebou, so svojími prehrami, dať si dole masku, a priznať to, že nie sme až taký úžasný ako sa prezentujeme pred verejnosťou. Možno preto tie dvere neotvoríme dovtedy, kým nepríde niečo vážne, pretože každým dňom máme strach, že je neskoro zmeniť svoje zmýšľanie, svoje kroky, činy. Zmeniť seba. MOžno by len stačilo prijať sa aj s chybami a niektorými neúspechmi, a na tom začať stavať, veď kto niečo robí, robí i chyby. Ale my zatvárame zlé spomienky, skúsenosti za zakázané dvere, uložíme ich na tajné miesto vo svojom vnútri s nádejou, že sa tam už nikdy vrátiť nechceme, miesto toho, aby sme sa poučili.
Naozaj sú ľudia šťastnejší, pokiaľ zabudnú na tú cestu k zakázanému miestu ? Je strach skutočne to, čo nám nasádza masky a nedovolí prehodnotiť svoj život a zmeniť sa ? Strach zo straty ? Ako sa môžeme potom nazvať vyspelou formou života, keď nevieme prekonať svoj vlastný strach ? Ale život je o posúvaníhraníc, o zdokonaľovaní…len ľudský život, vnútorné pocity ostávajú na zakázanom mieste, bez možnosti úniku, uzamknuté na tridstať zámkov samotným majiteľom, ukryté hlboko v očiach. Ako malé trblietky tajomstiev.
No občas je dôležité „upratať si“ vo svojich myšlienkach, pocitoch, postojoch a cieľoch. Lepšie je sa vrátiť z kratšej cesty a dať dole masku, než aby sme sa celý život hrali na niekoho, kým nie sme, a zakrývali tak svoje zlyhania. Každý, kto žije, občas zlyhá. Veď život je príliš krátky na to, aby sme boli niekým iným…